Či už vysokí, či nízki, či chudobní, či bohatí, mladí, alebo starí – všetci sa raz budete musieť zodpovedať za to, ako ste na Zemi žili – keď nadíde váš posledný deň. Nikto sa nebude môcť zbaviť tejto zodpovednosti, pretože príde hodina zúčtovania – hodina súdu, ktorá potom rozhodne o stave vašej duše a jej ďalšom osude… Aj keď vy ľudia pochybujete o živote duše po smrti, aj keď si myslíte, že váš život končí so smrťou vášho tela – ani vtedy neuniknete tomuto poslednému súdu. Potom budete musieť s hrôzou uznať, že vaše myslenie bolo nesprávne a váš život ste na Zemi prežili zbytočne – pretože iba máloktorý človek, ktorý popiera život po smrti – žije svoj život v láske… A preto tiež len týchto zopár potom príde aj k poznaniu – a súčasne aj k túžbe – svoju niekdajšiu nespravodlivosť napraviť, pričom zakrátko aj nájdu takých pomocníkov, ktorí sa ku nim v týchto ich duchovných potrebách postavia… Ale u koho chýba akákoľvek viera a je zaznamenaná iba malá láska – u toho bude jeho hodina súdu trpká, pretože osud, ktorý ho teraz očakáva – bude zodpovedať stavu jeho zrelosti: nedostatok sily a svetla, bezmocná vegetácia v trýznivej temnote…
Žiadny človek teda nemôže uniknúť tomuto osudu. Ani ten, ktorý bol na Zemi stále vo vysokej hodnosti a dôstojnosti, pretože každý – kto si už na Zemi pre seba nevytvorí žiadne duchovné rúcho – prichádza na druhý svet nahý… Ten, ktorý sa nestaral o svoju dušu, ale iba o svoje telo, ten, ktorého úsilie a myšlienky sa týkali iba pozemských statkov a ktorý vôbec neveril v odplatu za všetky svoje myšlienky, slová a skutky – odplatu, ktorá ho na druhom svete ale určite a bezodkladne očakáva. Ten, ktorý vôbec neveril v pokračujúci život po smrti… Ale pre dušu takéhoto človeka je už teraz v duchovnej ríši na druhom svete mimoriadne ťažké vytvoriť si pre seba nejaké rúcho, čo by pre ňu znamenalo veľkú úľavu – ale nemožné to nie je… Avšak často trvá veľmi dlho, kým to aj bude ochotná urobiť. A práve preto, že duša musí túto premenu zvládnuť celkom sama – môže často trvať aj celú večnosť – kým sa k tomu vôbec odhodlá.
Ľudia na Zemi nemyslia na svoj koniec, ani na zodpovednosť, ktorej budú raz musieť čeliť. Preto sa na to ani nepripravujú. A ak si po svojej smrti len trochu uvedomia, že v akej situácii sa nachádzajú – už ju nebudú môcť zmeniť, pretože im bude chýbať akákoľvek sila, ktorú ale na Zemi mali hojne k dispozícii. Pretože tak, ako na Zemi pomáha človeku k dokonalosti iba činnosť v láske, tak rovnako aj duši na druhom svete – v duchovnej ríši. Činnosť v láske ale znamená: dávať, chcieť pomáhať, robiť radosť… Avšak duše, ktoré prechádzajú na druhý svet celkom chudobné, nič nemajú, čo by samy mohli dať. Nemajú žiadnu silu, ktorou by boli schopné pomáhať – a keďže samy sú nešťastné – tak nedokážu ani šťastie rozdávať. Sú chudobné a zúbožené – a preto na pomoc samy odkázané…
Ľudia si neuvedomujú, že jedného dňa budú žať to, čo na Zemi zasiali… Podľa Božej spravodlivosti totiž musí byť vždy všetko vyvážené – a preto každý dostane to, čo si zasluhuje. Každá duša bude musieť na seba vziať taký osud, aký si ako človek pripravila svojim životom na Zemi. A pre každého človeka raz nadíde hodina, kedy sa bude musieť zodpovedať – pre každú dušu nadíde hodina, kedy bude súdená v jej najmladší deň – v jej prvý deň v duchovnej ríši… Amen.