BDNR 1869 ZMYSEL PRE SPRAVODLIVOSŤ. SÚDENIE BLÍŽNEHO.
BDNR 1869 /30.03.1941/
ZMYSEL PRE SPRAVODLIVOSŤ. SÚDENIE BLÍŽNEHO.
Človek musí mať v sebe zmysel pre spravodlivosť, inak nemôže náležite posúdiť a následne aj vyniesť správny rozsudok nad niekoho skutkami a správaním, ktoré sa javia ako neláskavé a bezcitné. Ten, kto považuje seba za tak „vznešeného a nadradeného“, že netoleruje od druhých žiadne protirečenia, námietky a iné názory – pretože sa domnieva, že on sám je neomylný – nebude nikdy myslieť spravodlivo, pretože druhým nechce priznať tie isté práva, ktoré si pritom sám pre seba nárokuje. Preto je nevyhnutné medzi ľuďmi robiť veľký rozdiel, lebo kto seba samého a svoje skutky totiž podrobuje prísnej sebakritike, ten sa tiež bude vždy snažiť spravodlivo súdiť aj iných… Kto však hľadá všetky chyby iba vo svojich blížnych – pričom je presvedčený, že on sám je bez chýb – ten sa pozerá na každý skutok druhého človeka iba z pohľadu toho „vznešeného a nadradeného“, kvôli čomu bude – v takomto prípade – jeho úsudok vždy nesprávny!
Každý človek sa môže mýliť, každý jeden môže robiť chyby… Musí však sám seba spoznávať, aby mohol bojovať proti svojim chybám a tým sa postupne zušľachťovať. Ale kto v sebe neuzná svoje vlastné chyby a pochybenia, ten sa ani neusiluje o dokonalosť, pričom keď vykoná nejaký neláskavý skutok, tak si toho nie je vedomý, neuzná za to žiadnu zodpovednosť a preto nie je schopný spravodlivo posúdiť svoje činy. Teda – CHÝBA MU ZMYSEL PRE SPRAVODLIVOSŤ – kvôli čomu bude vždy považovať svoje vlastné činy za nedotknuteľné, ale zato svojich spolublížnych sa vždy pokúsi znevážiť aj za tie najmenšie chyby… Preto – KAŽDÝ ČLOVEK V TOM MUSÍ MAŤ JASNO, ŽE NIKTO NEMÁ PRÁVO VYČÍTAŤ SVOJMU BLÍŽNEMU JEHO NEUŠĽACHTILÝ ČIN, POKIAĽ SÁM EŠTE NIE JE NA VYSOKEJ MORÁLNEJ ÚROVNI! Ak teda chce niekto vyčítať svojmu blížnemu nejaký jeho nedostatok, mal by vždy predovšetkým myslieť na tie svoje vlastné!
Avšak každý, kto má v sebe zmysel pre spravodlivosť, tiež nebude unáhlene súdiť svojho blížneho, pretože sa najprv pokúsi vžiť do rovnakej situácie, v ktorej sa nachádza on, pričom prostredníctvom toho bude aj sám schopný pochopiť slabosti a chyby toho druhého. Aby to však mohol naozaj uskutočniť, musí sám byť pravdivý – MUSÍ VIDIEŤ VECI TAKÉ, AKÉ SÚ… Nesmie sám seba hodnotiť príliš vysoko, no súčasne svojich blížnych zasa príliš nízko, pretože potom by svoje vlastné chyby posudzoval podľa inej normy, ako chyby toho druhého – a to by rovno už v základe vylučovalo akékoľvek spravodlivé myslenie a posudzovanie…
Je tak nesmierne cenné pre človeka, ak seba samého podrobí prísnemu súdu – teda ak sám seba podrobuje prísnej sebakritike, pretože tým ostane aj voči sebe verný spravodlivosti a čestnosti, pričom už nespôsobí potom ani svojmu blížnemu žiadnu krivdu, že by ho mohol prostredníctvom vlastnej sebelásky nespravodlivo odsúdiť za jeho skutky, a že sa teda voči nemu bude chovať povýšenecky a nadradene. A preto – najprv musí vždy zvážiť svoje vlastné skutky a správanie, kým chce začať kritizovať svojho blížneho a sám seba tým povýšiť za jeho sudcu.