BDNR 1740 VNÚTORNÁ PRÁZDNOTA TOHO, KTO IDE NESPRÁVNOU CESTOU!
BDNR 1740 /16.12.1940/
VNÚTORNÁ PRÁZDNOTA TOHO, KTO IDE NESPRÁVNOU CESTOU!
Ako zriedka sa na Zemi uznáva dôležitosť Božského Učenia! Ľudia totiž považujú všetku nadprirodzenú činnosť za hlúposť – a vážne úvahy o Nej – za ľudskú slabosť, alebo nedostatok charakteru! Všetko Božské je pre nich neprijateľné – pričom naopak – všetko ľudské riadenie a usporiadanie sa podporovať a schvaľovať neboja! Ale inak – ako prostredníctvom Božského Učenia – sa im pomôcť nedá… Všetky pokusy ich pohnúť k premýšľaniu preto zlyhávajú – a vymeraný čas pre ich duše na Zemi – sa tým stáva nenávratne strateným…
To, čo žije na Zemi, by malo prejsť cestou vyššieho vývoja. A tou cestou aj úspešne prejde – pokiaľ v bytosti bude prevládať Vôľa Božia… Len čo však v bytosti – teraz už stelesnenej na Zemi vo forme človeka – začne pôsobiť slobodná vôľa – smerovanie jej vývoja nahor je ohrozené – pretože sa bytosť voči Bohu vzbúri! Chce ísť totiž iba vlastnou cestou – a preto odmieta každú radu od Boha – alebo aj len náznak učenia, ktorý by sa Boha týkal… Bez Božej pomoci však na Zemi kráča na nesprávnej ceste!
A preto jedinou možnosťou je pre ňu túto jej nesprávnu cestu osvetliť tak, aby už sama vopred spoznala osud tých, ktorí už na tejto nesprávnej ceste dakedy išli – no ktorí padli – a teraz ležia na okraji tejto cesty vyčerpaní a bezmocní, pretože táto ich cesta nemala žiadneho konca – kvôli čomu samozrejme ani nikdy nemohli dovidieť tam, kde by vskutku táto ich cesta mala mať svoj domnelý konečný cieľ:
Boli to teda ľudia, ktorí si užívali radosti pozemského života – no ktorí si napriek tomu boli vedomí svojej bezcennosti… Ktorí nedokázali vo svojom živote nájsť žiadne skutočné uspokojenie – a ktorí tak svoju životnú cestu dokončili plní apatie a trpkosti – pretože nenašli žiadny zmysel svojho života… Neverili totiž, že život má po smrti pokračovanie, preto ani nevedeli pre seba nájsť taký životný cieľ, ktorý by mohol pokračovať aj po smrti ich fyzického tela… Preto zvyšok svojej pozemskej existencie už len prežívali v úplnej letargii ducha… Síce svoju pozemskú prácu ešte vykonávali, ako mohli, no robili to už len čisto mechanicky… T.j. bez toho, aby v nej našli aspoň nejaký zmysel a cieľ… Vzdali sa teda akéhokoľvek boja – pretože nevedeli – za čo by vlastne bojovať mali…
A preto by mali takíto ľudia teraz slúžiť ako varovný príklad pre všetkých tých, ktorí sa ešte definitívne nerozhodli vieru odmietnuť. Ktorí sa ešte stále môžu rozhodnúť – či si zvolia život s Bohom – alebo bez Neho… Mali by byť preto aj konfrontovaní s bezútešnosťou takéhoto života – ktorý ani im – nemôže priniesť nič iné, než skľúčenosť a úplnú prázdnotu – ak budú na Zemi rovnako žiť svoj život bez Boha. Pretože od Neho potom ani nebudú môcť prijať žiadnu Silu – kvôli čomu ich pozemská cesta – nikdy nebude môcť viesť do výšin…