NIEČO MÁLO Z VLASTNÝCH ŽIVOTNÝCH POZNATKOV A TVORBY VYDAVATEĽA WEBOVEJ STRÁNKY - www.BerthaDudde.sk - "LiveSpirit"
NIEČO MÁLO Z VLASTNÝCH ŽIVOTNÝCH POZNATKOV A TVORBY VYDAVATEĽA WEBOVEJ STRÁNKY - www.BerthaDudde.sk - "LiveSpirit"
ŽIVOTNÉ MÚDROSTI A POSTREHY
ŽIVOTNÉ MÚDROSTI A POSTREHY
1 2 3 4 5 6
121. „Pomoc je len vtedy pomocou, ak je niekomu poskytnutá vtedy, keď to vo svojej hmotnej, či duchovnej núdzi naliehavo potrebuje… V hmotnej núdzi sa pritom človek väčšinou nachádza práve preto, aby jeho spoluobčania dostali príležitosť k pomoci z nezištnej lásky, no o nič menej z dôvodu, aby na sebe zbadal, že jeho duchovná núdza a chudoba je nepomerne väčšia a aby vážne a horlivo začal pracovať na jej odstraňovaní, aby spoznal sám seba, že odkiaľ dakedy dobrovoľne odišiel a kam sa má aj naspäť rovnako dobrovoľne vrátiť, teda naspäť k Bohu – Ježišovi Kristovi, Večnému Otcovi – do Otcovského domu, kde raz aj určite dôjde, no je osobitne v slobodnej vôli každého, či táto jeho cesta bude síce ťažká, no veľmi krátka, alebo trvajúca celé večnosti – v obrovskom utrpení a agónii, za čo si bude môcť jedine on sám, lebo „VOLENTI NON FIT INIURIA“, teda „KTO CHCE, TOMU SA BEZPRÁVIE NEDEJE“…“
122. „Len to čisté, dobré a zdravé z hmotnej stravy má ísť do tela, ako aj v ňom zostať, tak, ako len to čisté, dobré a zdravé z duševnej stravy má ísť do duše, ako aj v nej zostať… No keďže duchovná strava je len čistá, dobrá a zdravá – má ísť a aj zostať tak v duši, ako aj v tele, čo vlastne znamená život v láske s Bohom – Ježišom Kristom – vo všetkých našich myšlienkach (v duši) a vo všetkých našich skutkoch (v tele)…“
123. „Pre každého večne platí: ČLOVEČE, ROB ČO CHCEŠ, NO NÁSLEDKY SI PONESIEŠ!“
124. „Život svetského človeka na Zemi je ako posledné jedlo odsúdenému podľa jeho nanajvýš vlastného výberu a želania – PRED JEHO POPRAVOU… Krátky pozemský život podľa svojej vôle – na úkor iných, ale potom nekonečne dlhá, trpká a agonická smrť vo večnosti – ak len sa najneskôr aspoň na druhom svete nevzdá svojej egoistickej a sebeckej vôle a nevymení ju dobrovoľne za Vôľu Božiu – Vôľu Ježiša Krista, naplnenú láskou, múdrosťou a milosrdenstvom voči všetkým bytostiam…“
125. „Vonkajšie – literárne, teda „mŕtve“ Slovo Božie slúži pravému veriacemu človeku ako kľúč k otvoreniu jeho vnútorného – duchovného, teda Živého Slova Božieho, kedy sám Boh začne priamo vkladať svoju Živú Reč a teda svoje Živé Slovo do srdca a mysle človeka, ktorý Jeho – Ježiša Krista – vyznáva za jediného Pána a Boha večnosti a miluje Ho nadovšetko, čo aj potvrdzuje žitím svojho života podľa Jeho Svätej Vôle, teda v najvyššej pravde a najčistejšej láske.“
126. „Pre toho, kto verí, je všetko na svete dôkazom pre jeho vieru… Pre toho, kto neverí, je ale rovnako všetko na svete dôkazom pre jeho nevieru… Paradoxom ale je, že všetci sú vlastne veriaci – V TO SVOJE… Správnu vieru od tej nesprávnej, teda falošnej – oddeľuje od seba jedine poznanie Čistej Pravdy a Jej Zdroja, ako aj snahu o žitie už len v súlade s Touto spoznanou Pravdou, ktorého jediným Zdrojom je Sám Boh – Ježiš Kristus – Jediná Pravda a Najrýdzejšia Láska, Najdokonalejšia Múdrosť, Najvšemohúcnejšia Moc a Jediný Zdroj Všetkého Života – V SAMOM SEBE!“
127. „Výrok, že NARAZ SA NA DVOCH STOLIČKÁCH SEDIEŤ NEDÁ – znamená: V KAŽDOM OKAMIHU, KEDY ČLOVEK NEPRACUJE PRE BOHA – JEŽIŠA KRISTA, PRACUJE PRE JEHO ODPORCU – SATANA!“
128. „Otázka na zamyslenie: Čo je väčší dar? Dostať priamo od samotného Pána večnosti – Ježiša Krista do daru niečo aj to „najmenšie“ – ale večne trvajúce, alebo od Jeho odporcu – Satana aj to „najväčšie“ – no z čoho sa môže človek zdanlivo vytešovať iba veľmi krátku a dočasnú dobu?… Vychytralý a sebecký človek chce totiž iba jedno: mať od Satana hneď a okamžite to „najväčšie“ a od Boha – Ježiša Krista, aby mu to aj požehnal na večné veky… Toto je typický svetský a samoľúby človek na Zemi: aby mu všetci iba slúžili a je mu pritom úplne jedno, kto jeho nízke žiadosti, túžby a nároky uspokojí… Tomu sa potom bude aj reálne klaňať, obdivovať ho a vyznávať…“
129. „Ľudia si navzájom niekedy hovoria: „NEMUDRUJ!“… No je ironickým paradoxom, že to väčšinou hovoria práve tí, ktorým by častokrát bolo treba povedať: „NEHLUPUJ!“…“
130. „NIKTO NEMÔŽE NIEKOMU NIEČO DAŤ, ČO SÁM NEMÁ!“ alebo aj: „NIKTO NEMÔŽE NIEKOMU NIEČO NASERVÍROVAŤ – ČO – NEMÁ…“
131. „MODLIŤ SA V „DUCHU A PRAVDE“ – jasne znamená: MODLIŤ SA V SRDCI – LÁSKE, TEDA V DUCHU, A V MYSLI – MYŠLIENKACH, TEDA V PRAVDE A NIE ÚSTAMI A NEJAKÝMI VONKAJŠÍMI MŔTVYMI OBRADMI A CEREMÓNIAMI, ČO SÚ VLASTNE V ZÁKLADE ÚKONY POHANSKÉ… Vonkajšími „modlitbami“ sa ľudia preto (nevedome) väčšinou spájajú iba s tým, a vyznávajú iba toho, ktorý je temným kniežaťom všetkého „VONKAJŠIEHO“, teda dočasného hmotného sveta – ríše plnej temnoty, zla a klamu – Satanom, ktorý pôvodne ako „Lucifer“ bol Bohom stvorený a určený za nositeľa svetla, no vo svojej pýche sa sám chcel povýšiť za jediného boha a stvoriteľa, kvôli čomu nastalo jeho oddelenie sa od Boha a pád do temnoty – ktorej sa on sám stal jej prvotným zdrojom a nositeľom… A preto iba vnútornými modlitbami sa môžu ľudia spojiť s Tým, a vyznávať Toho, Ktorý je Vládcom a Pánom všetkého „VNÚTORNÉHO“, teda VEČNÉHO DUCHOVNÉHO SVETA – RÍŠE PLNEJ SVETLA, LÁSKY A PRAVDY – KRÁĽOVSTVA NEBESKÉHO – JEŽIŠOM KRISTOM, JEDINÝM BOHOM, STVORITEĽOM, PÁNOM A OTCOM VŠETKÉHO A VŠETKÝCH…“
132. „ZVYK – KTORÝ SI VÄČŠINA ĽUDÍ ZAMIEŇA S PRAVOU LÁSKOU A ŽIVOU ČINNOSŤOU Z NEJ: Ak ľudia začnú niečo robiť, mali by to robiť horlivo a to dovtedy, kým to úplne nedokončia… Lebo ak tú prácu prerušia – pričom je v celku úplne jedno, z akých dôvodov, a teda ju nechajú v nedokončenom stave – tak si na tento dočasný stav skôr či neskôr zvyknú… Ako oni sami, tak aj tí, čo s nimi žijú v domácnosti, v okolí alebo na pracovisku… A keďže si na to všetci, koho sa to priamo týka – zvyknú, tak im po čase zväčša ani nepríde nejako čudné, alebo nepríjemné, že vlastne žijú uprostred takýchto nedorobkov, nedostatkov alebo nedoriešených, či nepochopených vecí, a že sa vlastne kvôli tomu stále nachádzajú v nejakom chaose a neporiadku, či už sa u nich jedná o hmotné – fyzické okolie, alebo ich dušu – myseľ… Tento – po určitej dobe „nastavší“ návyk, alebo zvyk na všetko – ktorému sa nevyhne nikto a nič, je ale prirodzenou a veľmi múdrou vývojovou zákonitosťou nášho Stvoriteľa, Boha a Pána – Ježiša Krista, pretože inak by nikto bez nezištnej, teda pravej lásky ku tomu druhému – nikdy a nikde, s nikým a ničím – nemohol po čase vydržať, vychádzať a žiť spolu! Je to vlastne dočasná náhražka lásky tam – kde jej niet – kvôli čomu ju aj takýto ľudia mylne považujú za lásku pravú! No pritom to je iba jednou z mnohých ciest k naplneniu účelu života ľudských bytostí na Zemi, ako – k naozaj pravej láske – časom dospieť… Dá sa preto jednoducho povedať, že čo nedrží spolu láska – to spolu drží iba zvyk… Treba tu ku tomu ešte ale podotknúť, aby si nikto nemyslel, že „však aj zlo predsa drží spolu“… Nie, zlo nikdy spolu nedrží! Zlo spolu iba kooperuje kvôli vzájomným výhodám, z vypočítavosti a vychytralosti! Ale aj to len dovtedy, kým spoločnými silami nepríde k nejakej väčšej „koristi“, lebo akonáhle v takomto „vlčom spolku“ nastane na to vhodná príležitosť – tak bez rozpakov – kvôli získaniu väčšieho podielu z tejto „koristi“ – jeden druhého nemilosrdne „roztrhá a zožerie“!…“
133. „Hovorí sa, že „KOĽKO ĽUDÍ – TOĽKO NÁZOROV“… Tento výrok bezpochyby platí aj pre názory na liečenie… Koľko ľudí, toľko aj receptov a spôsobov liečenia… Ale pravda je taká, že jediným lekárom a liečiteľom je od večnosti iba náš Pán a Otec – Ježiš Kristus! Je to len vždy „zhoda určitých okolností“, keď sa niekto akože niečim vylieči, lebo ho nikdy nevylieči to, čo na svoje vyliečenie použije, ale jedine Ježiš Kristus a to presne vtedy a v tom čase, keď to On uzná vo svojej Láske a Múdrosti za vhodné pre dušu chorého človeka… Takže zväčša nezáleží na „lieku“, či prostriedku, ktorý človek použije, ale jedine na čase, ktorý je ale vždy úmerný tomu, kedy – skrze tú chorobu – ku niečomu dôležitému vo svojej duši dospeje a dozreje… A potom – nevedome – na to, čo akurát „náhodou“ na svoje vyliečenie použil a o čom sa domnieva, že mu jedine to akože „zabralo“ – nedá nikým dopustiť a bude úplne vo svojej slepej viere o tom presvedčený, že mu „zabralo“ len to jediné… Nuž, keby to bola pravda, tak u každého – s tou istou chorobou – by musel zákonite „zabrať“ ten istý liek… Ale skoro všetci vedia, že to tak nie je… Takže – všetci „choroblížny“ priatelia, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi – chorobu každého druhu lieči vždy a jedine On – Boh, a to u každého o to skorej, o čo skorej sa chorý človek – v duchu a pravde – otočí ku Nemu s prosbou o pomoc – úprimnou, dôvernou a vrúcnou modlitbou! Ak to urobíte, či už za seba, alebo za chorého spolublížneho – čo je vždy lepšie a účinnejšie, lebo to je potom jasným dôkazom vašej lásky voči nemu – tak si pomocou Božou buďte istí! No nikdy nezabúdajte: čas, kým sa to udeje – je už súčasťou liečiaceho procesu chorého, kedy je skúšaná hĺbka jeho, ako aj vašej viery v Pána a Jeho Lásku a Moc, a podľa toho ním bude určená aj hĺbka jeho vyliečenia, ako aj dĺžka trvania… Takže nikdy nepochybujte! Lebo od času, kedy Pána vážne poprosíte o pomoc – sa váš liečiaci proces už rozbehol! Je to tak isto, ako keď niekto pôjde do nemocnice… Tam sa tiež jeho proces „liečenia“ začne najprv všelijakými skúškami, teda kontrolami, určením diagnózy a až potom stanovením vhodných liekov… Až následne potom chorý v kľudovom ležaní začína užívať predpísané „lieky“… Samozrejme je jasné, že Pán nepotrebuje nikdy nič zisťovať, lebo od večností všetko vie!… Z Jeho strany sa tu vždy jedná o poskytnutie určitého časového priestoru na prejavenie sa našej slobodnej vôle… Príchod do nemocnice je teda „poprosením o pomoc“, ale súčasne to je aj začiatkom liečebného procesu, aj keď ešte len na jeho úplnom počiatku… No ako bude tento proces u chorého prebiehať, a teda aké budú vývojové krivky priebehu jeho uzdravovania – závisí hlavne od jeho viery, duševného naladenia a trpezlivosti…“
134. „MAŤ UŽ SVOJE VLASTNÉ – DUCHOVNÉ, TEDA PRAVÉ VEČNÉ SVETLO – ZNAMENÁ: VIDIEŤ, CHÁPAŤ A SPOZNAŤ, NO PREDOVŠETKÝM – ŽIŤ PODĽA, V A SPOLU S TÝMTO SVETLOM…“
135. „MŔTVI ŽIVÝM NEROZUMEJÚ!“
136. „Ak sa hovorí o dokonalosti, rovnováhe a harmónii, tak to znamená, že každá jednotlivosť celku, je s týmto celkom v úplnom súlade… Takéto niečo je ale možné iba v Nebeskom Kráľovstve Ježiša Krista – Jediného Boha, Stvoriteľa a Otca, lebo na Zemi je jej presný opak: nedokonalosť, nerovnováha a disharmónia.“
137. „Iba tú prácu robí človek pri plnom vedomí, pri ktorej má zapojené všetky svoje zmysly… To znamená, že je pri tejto práci úplne prítomný nielen svojim TELOM, ale aj svojou DUŠOU, no predovšetkým, svojim – z Boha pochádzajúcim – DUCHOM!“
138. „Ak niekto neberie vážne to, čo hovoríte – tak ho to buď nezaujíma, alebo je priamo – skryte – sám proti tomu… Popritom sa bude snažiť všetku vašu reč obracať na srandu a tému, ktorú nadhodíte vy – otočiť iným – väčšinou úplne bezduchým, bezbožným a nechutným smerom… Toto by malo byť pre vás jasným signálom, že takýto človek je zaujatý proti tomu, čo hovoríte (alebo aj rovno proti vám), pričom tomu vôbec neverí a z vás samých si – v tom lepšom prípade – jednoducho robí iba srandu… Preto sa už s ním naďalej nemáte vôbec baviť na vašu tému – a tobôž – už absolútne nie na tú jeho!…“
139. „AŽ KEĎ SA ČLOVEKU OTVORIA OČI – ZISTÍ, ŽE JE SLEPÝ…“ – alebo aj inak: „ČLOVEK ZISTÍ, ŽE JE SLEPÝ – AŽ KEĎ SA MU OTVORIA OČI…“
140. „Tak, ako všetko hmotné v prírode dozrieva jedine pod lúčmi a vyžarovaním hmotného slnka, tak všetko duchovné v duši človeka dozrieva jedine pod lúčmi a vyžarovaním Slnka Duchovného, teda pod vyžarovaním lúčov Lásky a Milosrdenstva Boha – Ježiša Krista… A tak, ako to je na slobodnej vôli človeka – či sa ukryje pred vyžarovaním svetla a tepla hmotného slnka do nejakej hmotnej tmavej a studenej jaskyne, tak rovnako to je jedine na jeho slobodnej vôli, či sa dobrovoľne rozhodne ukryť pred vyžarovaním „Svetla a Tepla“ – teda Múdrosti a Lásky nášho Nebeského Otca a Stvoriteľa – Ježiša Krista – do „tmavej a studenej jaskyne“ fyzického tela, sveta, egoizmu, sebelásky a nenávisti… Jediné slabé svetlo, aké potom takýto ľudia slobodne prijímajú, je iba chladné vyžarovanie „mesiaca“ – čo je ich slabý, krátkozraký a všetko si len namýšlajúci svetský rozum!…“
141. „Každý vývoj – podmienený slobodnou vôľou – je vždy rôznorodo: niekoľko krokov VPRED, ale potom aj niekoľko krokov VZAD… Toto je normálny a prirodzený vývoj… Tak isto to znamená, že bez „náhod“ a „omylov“ – niet žiadneho vývoja, lebo jedine skrze ne ľudia prídu vždy na niečo nové – teda v prípade, ak sa z tých „náhod“ a „omylov“ sami do budúcnosti ponaučia… Inak by tu u nich vôbec nemohla byť žiadna reč o nejakom vývoji, ale iba – úpadku…“
142. „Väčšina veriacich ľudí skorej verí svojmu fiktívnemu „Bohu“ – ktorého si stvárňujú vo svojich predstavách, ako BOHU – REÁLNEMU, ktorého takýto veriaci ešte v duchu a pravde – skutočne nespoznali, ale ktorý sa ku nim mnohokrát priamo a živo prihovára skrze svojich vyslancov… Vôbec si nechcú ani pripustiť, že by to bolo možné, pričom samotné SVÄTÉ PÍSMO – BIBLIA je toho plná dôkazov… Vysvetľujú a odôvodňujú si to tým, že väčšina takýchto vyslancov – sú skôr vyslancami samotného pekla, teda Satana – v čom sa im samozrejme nedá nedať za pravdu… Ale ten, koho viera je naozaj živá – láskou k Pánovi Ježišovi, ten Jeho Živé Slovo – VŽDY ROZPOZNÁ A NIKDY NEODMIETNE…“
143. „Byť dobrým a milým dieťaťom znamená: mať úplnú dôveru, presvedčenie a odovzdanosť – v Lásku, Múdrosť a Moc Otca – Ježiša Krista“
144. „TAM, KDE NIETO PRÍLIVU – NIETO ANI ODLIVU…“ a „TAM, KDE NIETO ODLIVU – NIETO ANI PRÍLIVU…“ – alebo aj inak: „TAM, KDE NIETO VÔLE K PRIJÍMANIU – TAM NIETO ANI MOŽNOSTI K DÁVANIU…“ a „TAM, KDE NIETO VÔLE K DÁVANIU – TAM NIETO ANI MOŽNOSTI K PRIJÍMANIU…“
145. „Správny srdečný pozdrav detí Pánových medzi sebou: „Pán Ježiš s tebou! (s vami!) – alebo aj: „Pán Ježiš s nami!““
146. „Milí priatelia, bratia a sestry v Pánovi Ježišovi! Všetko, čo sa v poslednej dobe deje všade na Zemi, je presne tak, ako keď na oceáne začne so stále väčšou intenzitou zúriť uragán, a meniť tým relatívne pokojnú vodnú hladinu na stále väčšie a väčšie vlnobitie… Ten veľký uragán ale nie je nič iné, ako Mocná Vôľa nášho Pána a Boha – Ježiša Krista… Vodná hladina oceánu – kedy oceánom tu je svet – je život ľudí na Zemi vo viac či menej pokojnom spôsobe ich života – no žiaľ – bez spolunažívania práve s Ním…
Ale keďže už ľudstvo tejto éry prichádza ku svojmu koncu, tak zákonite musí prísť aj ku konečnému zúčtovaniu ich duševnej zrelosti, či vyspelosti – čo sa vlastne rovná tomu, že nakoľko žili a žijú v súlade s Vôľou Božou – alebo proti Nej… Keďže času do konca je už málo – Pán so Svojou zosilnenou Vôľou (vietor a uragán nad oceánom) núti lenivých a nerozhodných ľudí ku konečnému rozhodnutiu – či sa nakoniec predsa len nerozhodnú plaviť s týmto vetrom, alebo sa mu budú naďalej snažiť tvrdohlavo vzdorovať a teda plaviť proti smeru tohto vetra… Pre nich však ale neostáva nič iné, ako počas ich márneho a desivého boja – istotne očakávať smrť a podľahnutie tejto nikým nepremožiteľnej Moci…
Ale ten, kto sa jej dobrovoľne – či už z lásky, alebo aspoň z múdrosti – poddá, to je ten, kto namiesto vzdorovitosti svojej lodičky (vlastná vôľa spojená s vôľou Satanovou) nastúpi na windsurfing (vlastná vôľa spojená s Vôľou Božou) a s veselou mysľou bez absolútne žiadneho strachu si to všetko so zábavou užije – a to až do úplného konca, kedy ostanú nažive už len surfisti – na úplne novo vytvorenom a zrkadlovo rovnom a pokojnom oceáne… Preto – pochopte to všetci dobre – ide tu „iba“ a jedine o to, aby sme sa všetci čo najskôr s Láskou odovzdali do Svätých rúk a opatery nášho Milujúceho Otca – Ježiša Krista, a namiesto – večnej smrti nás čaká – večný život…“ V mene Pána Ježiša – vám všetkým. Amen. (26.10.2020)
147. „Ak padá lietadlo – kto má najväčší problém? Predsa ten, kto je v lietadle!
Ak sa topí loď – kto má najväčší problém? Predsa ten, kto je na lodi!
Ak sa zhoršuje situácia vo svete – kto má najväčší problém? Predsa ten, kto je s ním čo najviac spojený!
A preto – každý len trochu rozumný človek, ktorý chce prežiť aspoň z pudu sebazáchovy – bude so svetom spojený MAXIMÁLNE – V MINIMÁLNEJ MIERE, no zato s Bohom – Ježišom Kristom a Jeho Dokonalou Nebeskou Ríšou MINIMÁLNE – V MAXIMÁLNEJ MIERE!“
148. Je naozaj pravda odveká, že: „S ČÍM KTO ZACHÁDZA, TÝM AJ SCHÁDZA!“ ako aj to, že: „KTO CHCE KAM – CESTU NÁJDE SI TAM!“
149. „KTO MOZGOM RIEŠI – TEN SA NEDORIEŠI! alebo aj: „IBA ROZUM STÁLE RIEŠI – NO SRDCE NIKDY NEVÁHA!“
150. „HLÚPOSŤ – MÚDROSTI NESVEDČÍ…“
151. „Kto nemá pokánie – bude mať pykanie…“ alebo aj: „Kto sa nechce kajať – bude musieť pykať…“
152. „NOSTE MENO MOJE A STE MENO MOJE!“
153. „NAJVÄČŠIA MÚDROSŤ HLÚPEHO – OSTAŤ TICHO!“
154. „ČLOVEK DUCHOVNÝ – TELOM CHUDOBNÝ… ČLOVEK HMOTNÝ – TELOM HOJNÝ…“
155. „Ľudia sa nechcú, alebo neradi spájajú s Tým, Kto im – aj keď s Láskou a porozumením – pravdivo poukazuje na ich hriešne skutky voči Bohu a blížnemu a teda im tým vytvára tlak na ich svedomie – čo sa im ani v najmenšom nepáči… Nechcú mať totiž nad sebou láskavého a dobroprajného Otca, ktorý ich chce s najväčšou miernosťou odhovoriť od neláskavých skutkov… Radšej sa otáčajú ku tomu a poslúchajú toho, ktorý ich v tom naopak neustále podporuje a nabáda a snaží sa dať ich skutkom falošný a ničím nepodložený pocit spravodlivosti a zadosťučinenia. Sami preto žijú v najväčšej nespravodlivosti a hriechu – teda v duchovnej temnote a preto v deň posledného súdu bude ich údelom večná smrť.“
156. „Zlý človek síce môže dočasne „ísť cez mŕtvoly“, no tou skutočnou mŕtvolou bude nakoniec – on sám!“
157. „Mŕtvi chodia medzi mŕtvymi – živí medzi živými… Aj keď kvôli oživeniu mŕtvych – chodia medzi nimi aj živí, no mŕtvi medzi živými – nikdy!“
158. „Jediná skutočná smrť – je smrť duchovná, kedy je človek duchovne mŕtvy, lebo svojho Ducha – ktorého dostal od Boha – dobrovoľne usmrtil svojou bezbožnosťou a neláskavosťou. Preto neveriaci človek – je mŕtvy človek, ktorý s následkami svojho výberu bude konfrontovaný na druhom svete – pri poslednom súde – kedy údelom jeho duše bude nakoniec aj tá smrť – v ktorú tak pevne veril…“
159. „Dobrý spánok je z dobrého oddelenia sa duše od tela… Pre dobré bdenie to ale platí rovnako – kedy sa duša človeka v čo najväčšej miere spája so svojim od Boha mu daným Duchom…“
160. „Každý človek má slobodné rozhodnutie, že kam chce patriť: ku SVETU, alebo ku SVETLU!“